Prvá skupina

Nedávno sa práve našej motoškoly zúčastnila partia piatich motorkárov, Peter Benci, Peter Pongrác, Vladimír Valach, Alexander Ballek a Marcel Medo.

O ich spokojnosti svedčí aj príspevok jedného z nich, Alexandra Balleka, ktorého výpoveď nechávame v pôvodnom znení bez akýchkoľvek úprav:

Na poslednom Fun Cupe som sa náhodou s kamošom pristavil pri stánku Čermoracing. Zrovna vtedy som už naplno nielen ja premýšľal, ako sa stať na okruhu nielen mojej novej motorke aspoň trochu vyrovnaným partnerom. Na motorke jazdím štvrtý rok, som samouk a veľmi ma hnevá, že aj pri maximálnej snahe a aj riziku stále patrím medzi posledných. Slajdre mám stále ako nové, lebo sa bojím nakloniť motorku, brzdím ďaleko pred všetkými, rýchlosti radím ako príde. Každý mi vraví, že to chce čas… To čo v tých pár vetách pri našom rozhovore povedal Čermo bolo presne to, čo som chcel počuť a mne silno zasvietilo svetlo na konci tunela.

O dva týždne (24.5.2013) som už stál s ďalšími štyrmi podobne frustrovanými hobíkmi z našej partie, ktorých som nalákal, v paddocku Slovakiaringu v kompletnej zbroji a reflexných vestách pri minibajku pre deti. Trochu som bol nervózny, či sme sa s Čermom dobre rozumeli  a či tých 400 € sme nevyzbierali zbytočne, ale hneď s prvým cvičením som všetko hodil za hlavu a začal som nasávať ako špongia všetko, čo nám partia Čermoracingu predhodila.

Pár sekúnd na detskej motorke a už sme sa nakláňali ako stromy vo víchrici a začali dávať svoje prvé kolená. Každý pád bol braný ako veselé spestrenie, pretože nik nebol zviazaný strachom z úrazu vo vysokej rýchlosti a rozbitia svojho miláčika. Osobne si myslím, že toto bola lepšia pomôcka na nácvik náklonu ako padacie rámy na ozajstnej motorke. Keď som videl ako na tom ľudia jazdili kŕčovite, tak naše bláznivé brúsenie slajdrov bolo všetko iné len nie strach.

Tákých vysmiatych nás Čermo zobral na trať. Tam kreslil stopu a my sme sa kolo neho točili vo vláčiku, aby nás mohol natočiť na kameru. Motorky sme si dali do boxu v ktorom sme už mali pripravené školiace zázemie (počítač, tabuľa, skvelé občerstvenie). Zavreli sme sa a potom to prišlo. Je fakt smutné vidieť sa na obrazovke ako pri svojej najväčšej snahe na tej motorke hlúpo vyzeráte. Keď Čermo každého demaskoval a jasne ukázal, čo všetko robíme zle a ako to vplýva na naše jazdenie, ticho sme sedeli zvedaví, či sa to dá zmeniť.

Potom sa to všetko rozbehlo a letelo to celý deň rovnakým spôsobom. Čermo vysvetlil jednu časť techniky, potom sme ju trénovali na okruhu a nakoniec sme si to všetko pozreli zo záznamu. Prešli sme snáď všetkým, čo bolo potrebné a aj asi možné za jeden deň jazdenia. Správny posed, vysadanie a náklon, „čítanie“ stopy, brzdné a akceleračné body, techniku brzdenia, radenie, tlak v pneumatikách…
Na záver sme si ešte zopakovali minibajkové kolená a išli unavení domov.

Už pri analýze záznamov bolo vidieť, že sa každého jazdný štýl výrazne zmenil a pocit jazdcov pri jazdách to aj skutočne potvrdil. Mnohé úseky sme jazdili ľahšie a rýchlejšie. Možno sme neprekonali naše vydreté maximá ale sme sa k nim s eleganciou a ľahkosťou priblížili. Bolo zrejmé, že sme opustili smer, ktorým sa už nedalo zlepšovať a začali jazdiť „okruhovejším“ štýlom, kde je všetko otvorené pre zlepšovanie sa. Pritom sa nik ani nezranil, ani nestresoval, skôr si to každý z nás užíval.

Odporúčam preto všetkým neškoleným amatérom, ktorý si chcú užiť jazdenie na okruhu alebo sa v jazdení zlepšovať aby neváhali a spojili sa s profíkom, pretože je rýchlejšie sa naučiť niečo hneď a správne ako to dlho a prácne skúšať a možno následne opravovať. A o to nám išlo. Takže teraz už len musíme novú techniku dostať pod kožu. A ak sa budeme chcieť v budúcnosti zase zlepšiť, už vieme, komu máme zavolať!

Sanyo